--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Valček Jozef
Název: V mene otca i syna a ŠtB
Zdroj: NN Ročník........: 0003/010 Str.: 024
Vyšlo: 01.01.1993 Datum události: 01.11.1992 Rok: 1993
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------
Posledné dve desatročia lámania charakterov sú jedným z najtragickejších období našich národných dejín. Zlatým klincom tejto epochy bolo zvolenie Jána Sokola za trnavského arcibiskupa. Ochotne a s radosťou zapadol do smutného Husákovho panteónu usmiatych voskových figúr a začal robiť veľkú politiku. Úrad sa mu páči a vďaka zdanlivej posvätnej nedotknuteľnosti, hrošej koži i zbabelosti mnohých, je v ňom doteraz. Bravúrne proplával cez všetky úskalia z jedného brehu na druhý bez toho, že by sa bol do niečeho namočil - aspoň on si to myslí. Presvedčíme vás, že sa mýli.
Tí, čo mali možnosť na vlastné oči vidieť prvú, slobodnú, naozaj pamätnú oslavu veteránov sviečkovej demonštrácie, si v Bratislave 25. marca 1990 iste všimli jednu zarážajúcu vec: spomenuli sa boje, utrpenie, zásluhy, víťazstvá. Prvýkrát vystúpili z vraku zdemolovanej cirkvi a predstavili sa národu popredné osobnosti slovenského katolicizmu - len jeden človek vtedy neprišiel a nikto ho ani slovom nespomenul, akoby bol m<170>tvy - arcibiskup Ján Sokol. O to viac to zaráža, že si sadol na trnavský stolec práve vďaka tejto demonštrácii. "Ňou sme si ho vybojovali!", usmeje sa trpko jeden kňaz. Naozaj je to tak?
Sokolovu závratnú kariéru skutočne nemožno pokladať za náhodnú, o tom sa mnohí presvedčili. Vieme predsa, že už pred menovaním do nášho najvyššieho cirkevného úradu sa s pomocou Feranca a ďaľších prisluhovačov režimu vrhol na funkcie ako jastrab na sliepky, tváriac sa, že je škovránok. Jeho trylky na vajnorskom letisku chúrili dokonca aj samotného pápeža, ktorý si až vtedy s hrôzou uvedomil, ako nesmierne ho podviedli. Nebolo však človeka, čo by ho bol varoval. Všetci statočne mlčali, zadupávali úsmevy do blata a ani sa len nepokúšali zamyslieť sa nad tým, či sa palium, arcibiskupov posvätný pás, ktorý nám Wojtyla veľkodušne priniesol ako najvyšší symbol a záruku samostatnosti Slovenskej cirkevnej provincie, nestane v Sokolových rukách bičom a sľučkou na krku cirkvi a národa, či bude ďalej kolaborovať s komunistami a do akej priepasti sa s ním zrútime. Po voľbách sa aj z arcibiskupa stal odhodlaný slovenský vlastenec a jeho priateľ, komunista Milan Čič, aby nám urobil radosť, vstúpil už predtým do seba a klubu kresťanských právnikov. Kresťanský klub založili dokonca aj komunisti v SDĽ, ale iný, v akom je Čič, lepší, veď na to majú.
Aby sme sa vyhli možným dohadom a špekuláciám, pokúsme sa teraz trošku poodhaliť okolnosti a podmienky, za akých sa predčasom mohol niekto vlastne vôbec uchádzať o nejakú vyššiu cirkevnú funkciu či hodnosť.
Podmienky neboli jednoduché ani ľahké a nedali sa obísť, aj keď sa o to viacerí pokúšali. V zložitej situácii fašistických praktík, ktoré nenechali nikoho na pochybách, kto tu vládne, mal ešte nedávno /?!/ každý záujemca iba niekoľko možností: emigrovať, vstúpiť do podzemnej cirkvi alebo sa rôznou formou angažovať v tej oficiálnej - za predpokladu, že podporí "zmierlivejší postoj cirkvi ku komunizmu" razený Agostinom Casarolim, ktorý verne slúžil záujmom ŠtB a iných tajných služieb. Čo si však budeme nahovárať: hlavnou podmienkou popri ústnej či písomnej dohode k spolupráci s režimom bol <%4>aktívny boj proti podzemnej cir<%0>kvi, Charte 77 a najmä najnebezpečnejšej z nich, pápežovej poľskej Solidarite, ktorá sa pre Casaroliho intrigy márne pokúšala na Slovensku zapustiť korene. Kandidát pre postup sa musel činmi preukázateľne zaručiť, že ich nebude podporovať ani chrániť, naopak, všemožne vyjde v ústrety agentom z Pacem in terris a cirkevným tajomníkom.
Krátko po porážke "maďarskej revolúcie" poľský arcibiskup Wyszynský verejne vyhlásil, že to bude práve Poľsko, ktoré "ukáže celému svetu, ako zatočiť s komunistami". Možno práve on alebo Wojtyla neskôr inšpiroval pražského kardinála Františka Tomáška, aby porušil všetky dohody s Husákovou vládou a začal otvorene podporovať "nelegálne" štruktúry.
V tejto špinavej hre sa muselo vsadiť na bezpečne spoľahlivé a správne číslo, na poznačenú kartu. Po tichej dohode s "najhorším komunistickým kolaborantom" Casarolim, ako ho dodnes nazývajú viacerí kresťanskí disidenti, sa tu totiž nemalo konať žiadne druhé Poľsko. Zatiaľ, čo ho zo svojej krajiny Wojtyla vyhnal ešte keď bol krakovským arcibiskupom - až potom sa stal pápežom, nadväzuje kardinál Korec s týmto vodcom opozície proti Jánovi Pavlovi II. nehynúce a krásne priateľstvo. Aké zmätky z toho vznikli, netreba popisovať. Po vytvorení poľskej Solidarity Korcov zástupca odmietol dať súhlas k založeniu našich nezávislých kresťanských odborov. Sám som s ním o tom rokoval ešte v r. 1985 a aj snahy iných vyšli úplne nazmar, lebo od Wojtylu a Solidarity odskočili i ďaľší náboženskí vodcovia, ktorí sa teraz tvária akoby sa nič nestalo. Mocenský boj vo vnútri Vatikánu o rozdelenie sfér vplyvu sa veľmi zle odrazil aj v našej cirkevnej politike. Podľa toho aj táto krajina vyzerá. Arcibiskup Sokol je len vrcholcom ľadovca. Ako potvrdili kruhy blízke vláde, Casaroli má najväčšiu zásluhu na vyfabrikovaní banskobystrického biskupa z agenta ŠtB ťažkého kalibru, Jozefa Feranca. Bol to práve on, kto s Casaroliho poverovacou listinou, na ktorej chýbal pápežov podpis, inštaloval po Gábrišovej smrti dňa 9. 1. 1988 Sokola za "dočasného správcu trnavského arcibiskupstva". Tento majstrovský ťah nemal chybu - ostatné už išlo ako po masle. Keď neskôr pod Sokolom zapraskalo biskupské kreslo, myslelo sa, že to hrmí na lepšie časy: Slovensko bude mať možno aj arcibiskupa. Kto zasadne na Metodov trón?
Súdruhom vo vláde i na ŠtB, ktorí Sokola sledovali, spracovávali a dlhé roky neúprosne skúmali, to už bolo v podstate jasné - išlo len o to, aby to mali jasné aj vo Vatikáne a podzemnej cirkvi, preto ho ako možného kandidáta kvôli vzbudeniu dôveryhodnosti a zmäteniu nepriateľov najprv rázne odmietli. Toho? Nikdy! Zabralo to tak perfektne, že ho tajný biskup Korec na neskoršie Mikloškovo zdesenie doporučil Tomkovi do Ríma. "Toto mi urobili... veď tí nemajú zdravý rozum!", zúfal si František Mikloško. "Bol som zvolený z Ducha svätého!", oháňal sa arcibiskup. Márne. Rozchod organizátora sviečkovej demonštrácie F. Mikloška s budúcim KDH bol neodvratný.
"Keď mal Sokol skladať prísahu, pápežovou podmienkou bolo, že tam nebude žiaden pacemák, a už vobec nie Zabák. No Zabák tam nielenže bol, ale dokonca pozval Sokola na obed - a on šiel," pohoršene komentuje celú situáciu spoluorganizátor sviečkovej demonštrácie MUDr. Silvester Krčméry.
Koncom júna 1989, na výročie vysviacky, zaskočila biskupa Sokola v Bratislave asi stovka kňazov z celého Slovenska s neuveriteľnou požiadavkou: v snahe zlomiť moc ŠtB nad Cirkvou ho Marián Prachár v mene všetkých vyzval, nech sa prvý podpíše pod petíciu vláde, aby bola konečne zrušená odporná a podlá inštitúcia cirkevných tajomníkov, ktorí ako priami spolupracovníci a agenti ŠtB surovým sposobom marili všetky pokusy o rozvinutie kresťanského života.
Keď išlo o slobodu cirkvi, "Sokol schmatol pod pazuchu aktovku, odvážne vyskočil a zvolal: ,S týmto nechcem mať nič spoločné! Ja odchádzam!,<221> Vtedy bolo vidieť, že je s nimi zviazaný takto!", ukáže skrížené zápästia jeden z účastníkov tejto nečakanej vzbury.
Iste vás neprekvapím, keď poviem, že Sokol v sebe našiel toľko cti, rozhodnosti, odvahy a sily, že nakoniec zostal. Áno, on je už raz taký. Ako dobrý pastier predsa nemohol len tak utiecť a svoje nerozvážne ovce nechať napospas dravým vlkom ako je Prachár - to by to tu pekne vyzeralo! Nielenže by si to hore odskákal, ale aj kreslo arcibiskupa by bolo v háji. Takže klobúk dolu: Sokol v tejto ťažkej morálnej skúške naozaj čestne obstál - stačil na nich sám a neodišiel, kým neskrotil buričov a v zárodku nezmaril túto nebezpečnú protikomunistickú akciu. Ešte ich tam stihol aj vážne varovať pred bratislavským ekumenickým spoločenstvom, ktorého zakladateľ Gabriel Tóth, brat obetavého saleziánskeho kňaza Ladislava Tótha, ho krátko predtým veľmi naliehavo žiadal o ochranu pred ŠtB. Potom, čo im Sokol zakázal stretávať sa v bratislavských katolíckych kostoloch, pozval ich totiž zástupca kalvínskeho biskupa Mikóa, ing. Vlado Paserin, do ich chrámu na nám. SNP. Keďže tam bol prítomný aj otec hovorcu slovenskej Charty 77 ing. Miroslava Lehkého, ŠtB toto zhromaždenie rozohnala ako "chartistickú výtržnosť" a začali výsluchy. 25. 6. 1989 Tóth osobne odovzdáva Sokolovi písomnú žiadosť o pomoc "alebo aspoň o morálnu podporu". Tú aj čoskoro dostali: "okamžite vydal obežník so záka<%2>zom slobodne sa modliť s protestan<%0>tmi. Je to svetová rarita. Tento obežník platí dodnes. Boľ čítaný v každém kostole týždeň po zásahu ŠtB." (Zmena 59/90). A to ešte nevedeli, že na nich prišlo udanie aj z Trnavy.
Kvôli upresneniu treba uviesť, že jeden z prvých piatich signatárov Charty 77 na Slovensku, katolícky kňaz Robert Gombík, tiež patril k hlavným vodcom a zakladateľom tohto podzemného spoločenstva, ktoré sa niekoľko rokov schádzalo dokonca priamo v jeho byte, a to aj potom, ako ho ŠtB vyhnala von z Bratislavy na maďarský juh ku Štúrovu, kde neskôr vážne ochorel a musel sa liečiť v nemocnici. Keď prosil Sokola, aby ho dal na ľahšie miesto, že je vážne chorý, má na starosti tri dediny a pokazené auto, po návrate z nemocnice v októbri 1990 ho naozaj čakalo preloženie na stole: ešte ďalej, do Semeroviec a päť dedín na krku.
Robert Gombík dostal malú výstrahu: hodili mu v Štúrove auto do Dunaja - zatiaľ iba bez neho. No ing. Vlado Paserin nedávnu haváriu neprežil. Zahynuli s ním aj dvaja spolujazdci. V tejto krajine to nie je nič zvláštne. Stúpenca ekumenizmu, katolíckeho kňaza Antona Srholca, sa pre zmenu pokúsili zavraždiť priamo na fare ešte v Perneku. Hoci dlhý čas ťažko väznený a skúšaný Srholec urobil v boji so štátnou mocou aj nejaký ten prešľap, stal sa vydavateľom tvrdého protikomunistického časopisu RAN.
V nobembri 1989 reční pred Justičným palácom v Bratislave a vyzýva k demonštráciám aj veriacich v Blumentálskom kostole - až kým naňho nedopadla ťažká Sokolova ruka: jáchymovský väzeň, aktivista Charty 77 a podpredseda Slovenského helsinského výboru pre ľudská práva je iba dva týždne po Revolúcii surovo a bezohľadne vyhodený na dlažbu a dodnes nemá faru. Zato "jeden z najväčších pacemákov, Karol Bartal, sa stal dokonca opátom premonštrátov a Mikuláš Turányi, možno najväčší eštébák na arcibiskupskom úrade, bol iba preložený kúsok od Bratislavy a vozí sa na Mercedese!", pobúre<%2>ne vybuchne iný kňaz. Zabáka, pos<%0>lanca komunistickej SNR a zároveň predsedu Pacem in terris, rozvratnej eštébáckej spravodajskej agentúry, ktorú postavil pápež mimo zákon, sa arcibiskupovi po nútenom Srholcovom odchode podarilo v tom istom kostole udržať až do konca mája 1990, teda ešte dva mesiace potom, ako sa v Bratislave uskutočnila nadšená oslava zmlátených účastníkov sviečkovej demonštrácie. Aj keď Sokol na ňu neprišiel, nezabudol vtedy v obežníku arcibiskupského úradu, pri odchode do dôchodku, srdečne poďakovať možno najvýznamnejšiemu katolíckemu kolaborantovi od samého začiatku komunistickej vlády na Slovensku, kanonikovi dr. Štefanovi Záreczkému, ktorý sviečkovú demonštráciu zúrivo napadol a zakázal v rozhlase i televízii: aj "Vám ďakujem za to, čo ste statočnou a obetavou kňazskou službou vykonali pre spásu nesmrteľných duší."
Keď nedávno Vatikán doporučil citlivo vyriešiť otázku podzemnej cirkvi, ktorá sa zubami-nechtami bráni podriadiť sa niektorým skompromitovaným agentom a prisluhovačom ŠtB, Sokol ju so slovenským zborom Biskupskej konferencie ČSFR jednoducho zakázal a postavil mimo cirkevný zákon. Prišiel jeho čas... Správne pochopil, že vlkmi, ktorí trhajú a ničia kresťanské stádo, nie sú prenasledovatelia - komunisti, slobodomurári či bývalá ŠtB, ale prenasledovaní, teda podzemná cirkev. On to síce tušil už dávno, no až teraz mohol konečne naplno udrieť a z takmer tristo tajných kňazov a biskupov, väčšinou žijúcich na Slovensku a roky odolávajúcich zbesilej komunistickej moci, urobiť podvodníkov, vydedencov, luhárov a zákerných nepriateľov cirkvi a národa. Došlo to až tak ďaleko, že pred časom vydali biskupi v Katolíckych novinách na Sokolovu podporu dokonca demonštratívne vyhlásenie o Dobrom pastierovi /!/, "ktoré varuje veriacich pred domnelým nepriateľom.
Ani sa nečudujem exponentom tajnej cirkvi, že Sokola i niektorých ďaľších hodnostárov mlčky odsúdili ako judášov a odmietli sa im podrobiť a strčiť hlavu do pasce, dobre tušiac zradu. Naozaj, komu dnes, keď sa situácia vyhrocuje na ostrie noža, najviac záleží na tom, aby bola odhalená dobre zakonšpirovaná tajná sieť podzemnej cirkvi? No hádajte, komu? Zrušiť ju v takýchto neistých a katastrofálnych časoch, keď nikto nevie, čo bude zajtra, možu chcieť iba vyložení hlupáci alebo zločinci. Už v minulosti arcibiskup jasne dokázal, koho záujmom slúži. Keď teraz nechce podporovať a chrániť tajnú Cirkev a podráža jej nohy, kde sa dá, v tých ťažkých dobách pred revolúciou by sa jej bol zastal a bránil ju? On, ktorý s takou fanatickou zaťatosťou rozohnal a rozprášil ako jediný v republike okupačný štrajk študentov Bohosloveckej fakulty UK v Bratislave, že je nezákonný? On, ktorý tak drzo a nehanebne roky maskuje svoju spoluprácu s komunistickým režimom?
"Sokol ju nielenže tvrdošíjne zapiera, ale prenasleduje tých, ktorí robili pravý opak čo on!," potvrdzuje disident Robert Gombík.
"Dáva nám zabrať viac ako komunisti," sťažoval sa mi krátko po spomenutej oslave sviečkovej demonštrácie František Mikloško.
"Pozri, som jeden z dvanástich členov lustračnej komisie. Sokol bol udavač a udáva dodnes. Je niekoľkokrát evidovaný - viete, čo to znamená, páni?! A nielen to: on si dokonca sám zvolil svoje krycie meno Svätopluk... podľa Nitry! Bol eštébák a dodnes udáva!" Nemožno sa preto čudovať, že jeho ďaľšie zotrvávanie v úrade arcibiskupa označila podzemná cirkev za "výsmech Evanjeliu".
Plne s ňou súhlasím. Až po odstránení tejto základnej prekážky možno prikročiť k vyriešeniu jej ťažkých vnútorných problémov.
"Začnime predovšetkým každý od seba, pracujme na svojej povahe, na svojom charaktere... naše postoje budú ľudí presviedčať o tom, čo je kresťanstvo, kto je Kristus, čo je cirkev," upozorňuje Sokol vo svojom ďaľšom obežníku.
Naozaj je to také ťažké pochopiť? Jozef VALČEK,
november 1992