--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: Pripravte si figúrky,milovaný vodca sa objavil
Zdroj: NN Ročník........: 0003/018 Str.: 019
Vyšlo: 01.01.1993 Datum události: 01.01.1993 Rok: 1993
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------

V máji 1990 sa po prvý raz uskutočnilo stretnutie signatárov CHARTY 77 v Prahe. Koľkí z nás sme tu išli s vierou a nádejou, plní odhodlania pracovať pre vec pravdy. Hlavne tá hŕstka, ktorá prišla zo Slovenska. Na rozdiel od Čiech, Slovensko už vtedy malo znovu svojho komunistického diktátora, ktorého hviezda práve začala vychádzať. Snemovanie to bolo búrlivé, sľubov a vyhlásení bolo dokonca ešte viac, ako na poslednom zjazde ÚV KSČ. Naša špičková, komunisticko-chartistická nomenklatúra mohla byť spokojná.

Podvečer sme sa presunuli do Lucerny, kde bol pre nás pripravený kultúrný program. Zaujatí jeho sledovaním, sme postupne zaregistrovali nejaký šum a naše hlavy sa začali otáčať o 180 stupňov, smerom na zadné časti balkónov, kde sa už blahosklonne usmievalo a ukláňalo jeho blahorodie pod menom, Václav Havel. A figúrky sediace v sále, ako na povel sa postavili, začali tlieskať a skandovať: "Ať žije Havel, ať žije Havel"....

Ovácie nemali konca a malý mužíček, s dopredu vyrobeným image uznanlivo pokyvoval hlavou nad výkonom chartistickej masy. Potom blahosklonne pokynul, že už sa nabažil a umožnil v rámci novorodiacej sa novej mytológie, ktorá už začínala tvoriť nový typ hrdinu, to znamená, seba samého, aby sa posadili.

Prečo o tom vlastne píšem? Pokiaľ ctenému čitateľovi odpoviem, musím sa mu priznať, že som sa tu cítil, ako ten Jakešov "kůl" v plote. Dôvod bol úplne jednoduchý. Zistil som, že som bol jediný na sále, ktorý ani nestál, ani netlieskal, ani neskandoval.

V nemom úžase som sa pozeral a moje pocity a myšlienky sa začali uberať úplne niekde inde. Pochopil som, že od tých, ktorých členstvo v Charte 77 vynieslo až na najvyššie funkcie, že tí sa už svojím ideálom od nás, tých obyčajných, začínajú vzďaľovať.

Netrvalo dlho a doba mi dala za pravdu. V polovičke októbra 1990 som požiadal jeho blahorodie o 30. minútové prijatie. Chcel som ho oboznámiť so zaujímavými materiálmi, ktoré som už vtedy zozberal na slovenského zloducha, pod menom Vladimír Mečiar. Veľmi som mu chcel povedať, že pokiaľ v decembri 1989 vyzýval ľudí, ktorí bývajú mimo Prahy, aby sa angažovali v prospech demokracie a naplňovali ideály Charty 77, že to nie je vôbec jednoduché a že potrebujeme od neho tiež pomoc.

Koncom novembra som dostal odpoveď, že mojej žiadosti o prijatie nie je možné vyhovieť, nakoľko pán prezident je úplne pracovne zaneprázdnený úlohami celoštátného významu. A vtedy som pochopil, že HUSÁK a HAVEL majú mnoho spoločných vlastností. Jednou z nich bol aj cynizmus, v mene ktorého dokázali radového občana ponížiť do úlohy dobytka. A keď k tomu pridám ich kladný vzťah k nositeľom určitej ideológie, ktorú vedeli povýšiť nad utrpenie ich obetí, potom sa ani nečudujem, že tento absurdný dramatik, v precíznej réžii splnil to, čo bolo do neho vkladané.

Vladimír Pavlík