--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: Zločin po Slovensky
Zdroj: NN Ročník........: 0003/018 Str.: 023
Vyšlo: 01.01.1993 Datum události: 07.07.1980 Rok: 1993
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------

Miesto úvodu: Niet väčšej tragédie pre rodiča, ako keď im v mene zločineckých zákonov zavraždia vlastné dieťa, ktoré ani štyri roky po novembrovej fraške nemôže svoj večný sen spať tam, kam by si to želali.

Štrnásť rokov čakania, štrnásť rokov bôľu

Na základe výzvy OP KPVS v Poprade o zhromažďovaní dokumentov o zločinoch komunizmu a zaisťovaní svedectiev o nezákonnostiach a porušovaní ľudských práv, rozhodla sa vydať svedectvo rodina pána Ondreja Brejku z Kežmarku, ktorej v júli 1980 v mene vtedajšieho režimu zavraždili syna Ondreja.

Mladý človek, ktorý mal vtedy 23 rokov sa rozhodnul spolu so svojími dvoma priateľmi Milanom Dlubačom a Jozefom Imrichom, že sa pokúsia o útek do Rakúska. K tomuto cieľu chceli využiť znalosti Milana Dlubača, ktorý vykonával vojenskú službu u Pohraničnej stráže. Svoj plán sa rozhodli uskutočniť 7. 7. 1980 v katastri obci Moravský Ján, prechodom cez rieku Moravu.

Pri pokuse preplávať rieku smerom do Rakúska bol priamo vo vode odstreľovačom zastrelený Milan Dlubač, ktorého telo bolo neskôr najdené na rakúskej strane. Na plávajúceho Ondreja Brejku, ktorý bol už v druhej polovici rieky, zblízka nabehol vojenský čln tak, že spôsobil veľkú vlnu, v ktorej sa Ondrej utopil. Jeho mŕtvé telo po značnom časovom odstupe, vytiahol z rieky náhodný rybár pri obci Stielfrid na rakúskom území. Tretiemu, Jozefovi Imrichovi sa podarilo preplávať do Rakúska a toho času žije v Austrálii. Okolo 10. juľa 1980 pán Ondrej Brejka počul, ako sa medzi ľuďmi v Kežmarku a na okolí hovorí o smrti jeho syna a ešte jedného mladého muža, ktorí zahynuli na hranici s Rakúskom pri Devínskej Novej Vsi. Podarilo sa im zatelefonovať do vojenského útvaru pohraničnej stráže. Slúchadlo zodvihol službukonajúci vojak a ten bez toho, aby vedel s kým hovorí povedal, že je pravda, že pri pokuse o preplávanie rieky Moravy smerom do Rakúska bol zastrelený Milan Dlubač a usmrtený Ondrej Brejka. Tretiemu, spolu so psom, sa podarilo dostať na rakúsku stranu.

Hneď na to rodičia odcestovali do Devínskej Novej Vsi a tam sa o osude svojho syna Ondreja dozvedeli nasledujúce: Keď sa traja kamaráti nachádzali už v rieke Morava, príslušníci pohraničnej stráže začali na nich strieľať. V čase akcie bolu počuť od rieky silnú streľbu a

boli použité aj vrtuľníky.

Rodičom Ondreja úrady oficiálne oznámili deň pohrebu ich syna - 18. 10. 1980 v rakúskej obci Stielfrid. Ale oznam prišiel zámerne tak neskoro, že keď sa tam, po veľmi zložitom a zdĺhavom vybavovaní administratívnych formalít konečne dostali a to predpoludním o desiatej hodine, oznámili im, že pohreb bol už ráno o ôsmej. Neskôr sa od obyvateľov tejto rakúskej obce dozvedeli, že v takú skorú rannú hodinu sa tam pohreby nikdy nekonali.

NAPRIEK OPAKOVANÝM ŽIADOSTIAM O VYSVETLENIE CELEJ TRAGÉDIE A O POVOLENIE TELESNÝCH POZOSTATKOV ONDREJA BREJKU PREVIEZŤ DO KEŽMARKU, STRETLI SA U PRÍSLUŠNÍKOV NAŠICH ORGÁNOV IBA S CHLADNÝM MLČANÍM!!!

Keď tzv. demokrati zločincov milujú

Desať rokov nemohol otec o prípade svojho syna s nikým kompetentným jednať. Až v roku 1991 podal utrápený žiadosť o začatie nového vyšetrovania, aby sa konečne tento akt komunistickej nezákonnosti prešetril so všetkými dôsledkami, hoci život jeho synovi už nikdo nevráti.

Pretože išlo o zvlášt brutálný prípad pošliapania medzinárodných konvencií o ľudských právach a bezohľadnú ignoráciu základného práva každého občana, práva slobody pohybu, prostredníctvom okresnej pobočky Konfederácie politických väzňov Slovenska v Poprade požiadali o pomoc Slovenský helsinský výbor.

V mene spravodlivosti žiadajú zistiť meno osoby, ktorá vydala rozkaz POUŽIŤ PRI AKCII ODSTREĽOVAČA A NÁJAZD ČLNA A ZAČAŤ PROTI TEJTO OSOBE TRESTNÉ STÍHANIE. O pomoc pri prevoze telesných pozostatkov Ondreja Brejku a Milana Dlubača požiadali i veľvyslankyňu ČSFR v Rakúsku pani Magdu Vašáryovú.

Ako som sa ku dňu 11. 8. 1993 informoval, všetko ostalo v starých koľajách. Pán Ondrej Brejka žije dlhé roky v nádeji, že aspoň telesné pozostatky jeho syna opäť spočinú v Kežmarku, odkiaľ sa Ondrej pred rokmi vydal preplávať svoju cestu za slobodou, krížom cez vtedajšie zákony.

Po vyjdení tohoto článku v našich novinách jeho kópie zašlem nielen kompetentným rakúskym orgánom, ale sa budem aj zaujímať, čo mieni v tomto podniknúť slovenská nacionálno - komunistická vláda a parlament.

Vladimír Pavlík