--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: Prežil by Dušan Sĺobodník Gulagové peklo Pavla Tuňáka ?
Zdroj: NN Ročník........: 0005/010 Str.: 000
Vyšlo: . . Datum události: . . Rok: 1995
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------
PREŽIL BY DUŠAN SLOBODNÍK GULAGOVÉ PEKLO PAVLA TUNÁKA? 6. časť
Sťahovanie do nového lágru (podnadpis)
Prišiel desiaty október a pán Tunák spolu s ďalšími vyše 800 väzňami opúšťal s ibírsku tajgu. Po celú dobu pochodu na železničnú stanicu sa museli držať popo d pazuchy, nesmeli sa obzerať a hovoriť medzi sebou. Taktiež im oznámili, že s ebemenší pokus o útek sa trestá zastrelením. Sprevádzalo ich asi 30 vojakov mi nisterstva vnútra a boli zoradení v zástupe po desiatich ľuďoch. Pán Tunák si znovu premietal svoj doterajší život v ruských gulagoch a na str. 88 svojich pamätí takto na to spomína:
- Krutý údel, ktorý nás postihol v sovietskych koncentračných táboroch, nehľad iac na to, akej sme boli národnosti, vierovyznania a farby pleti. PRE SOVIETSK YCH KRUTOVLÁDCOV SME BOLI LEN ČÍSLA KTORÉ SME MALI VYŠITÉ VPREDU A VZADU NA OB LEČENÍ. Dohola ostrihané hlavy boli ďalším dôkazom, že sme zbavení slobody a v šetkých práv človeka, ktorý je vystavený brutalite, násiliu, despotizmu, zastr ašovaniu a ponižovaniu pod ľudskú dôstojnosť.
V tomto období, v ktorom som prežíval všetky tieto útrapy života, vzdialený od svojej vlasti desiatky tisíc kilometrov, SOM NEMOHOL POCHOPIŤ A ANI SI TO VYS VETLIŤ, AKO ŠKAREDO SA K NÁM CHOVALO MIESTNE OBYVATEĽSTVO. Pri chôdzi z tábora na pracovisko, alebo opačne, NA NÁS PĽUVALI A ČASTOVALI NÁS TÝMI NAJHRUBŠÍMI NADÁVKAMI, AKÉ SA V RUSKOM JAZYKU VYSKYTUJÚ. Títo ľudia si totiž ani nedokázal i uvedomiť, že trebárs už zajtra ich môže postihnúť taký osud, ako nás. Cesta do neznáma (podnadpis)
Kolóna rozdelená do štyroch skupín sa vydala na nádražie, kde na nich už čakal i tzv. dobytčáky. Behom tejto cesty sa jeden z vojakov málo venoval svojmu pso vi a ten pokúsal jedného z odsúdených. Dosť často sa stávalo, že vojaci si aj pomocou psov vylievali zlosť na týchto nevinných úbožiakoch.
Po príchode na nádražie ich vojaci nacpali po osemdesiatich do každého vagóna. Bola im strašná zima a všetci museli sedieť na zmrznutej podlahe s roztiahnut ými nohami zaklínenými do zadnej časti tela odsúdeného, ktorý sedel pred nimi. Na túto strastiplnú cestu spomína pán Tunák na str. 89 takto: - Od ľadovej podlahy, ktorá chladila naše nohy a zadnú časť tela, SME VŠETCI D OSTALI HEMAROIDY A NA KONEČNÍKU SA NÁM UROBILI UZLINY. PRI SEBEMENŠOM POHYBE S ME CÍTILI PRESTRAŠNÚ BOLESŤ. BOLI SME ÚPLNE BEZMOCNÍ A BEZRADNÍ. Keď brigadír vo vagóne Igor Jefremovič Kolesnikov pri fasovaní vody a chleba hlásil dôstojn íkovi že máme strašné bolesti, reagoval takýmto spôsobom - "V TRANSPORTE NEMÁM E NEMOCNICU A ANI ČAS NA ICH POŽIADAVKY. VŠAK OD TOHO NESKAPÚ". Nenávisť a zúrivosť vojakov a ich pomocníkov som si nevedel ináč vysvetliť, le n tak, že oni samotní boli šikanovaní a vystavení rôznym nátlakom. Vojaci, kto rí boli neustále od svojich dôstojníkov šikanovaní, si potom na nás niekoľkoná sobne vylievali svoju zlosť.
V tejto atmosfére, keď situácia už začala byť neznesiteľnou, začali sme sa vo vagóne modliť, každý podľa svojich zvykov. Prosili sme Hospodina a Matku Božiu o pomoc. Po skončení modlitby sa začala vytvárať prijateľnejšia atmosféra, ZA ČALI SME SI BYŤ BLIŽŠÍ A NAVZÁJOM SME SA UTEŠOVALI, ŽE ZAJTRA UŽ MOŽNO BUDE LE PŠIE A ŽE S POMOCOU HOSPODINA A MATKY BOŽEJ TOTO PEKLO PREŽIJEME. BOLA TO VIER A, KTORÁ NÁM DÁVALA TÚ OHROMNÚ SILU K PREŽITIU TOHO NAJHORŠIEHO. MNOHÝM ATEIST OM TOTO CHÝBALO, PRETO SA ICH AJ VEĽA OBESILO, ALEBO INÝM SPÔSOBOM SI ZOBRALI ŽIVOT.
AJ DO MÔJHO PODVEDOMIA SA VLÚDILA ČIERNA MYŠLIENKA, ČI BY SOM SI NEMAL ŽIVOT Z OBRAŤ SKÔR, NEŽ SA NAŠA ČAŠA BOLESTI A UTRPENIA NAPLNÍ AŽ DO SAMÉHO DNA. STÁLE SOM SI ALE HOVORIL, ŽE ŽIVOT SOM SI SÁM NEDAL A PRETO SI HO NEMÁM PRÁVO BRAŤ. Utrpenie na pokračovanie (podnadpis)
Všetci vo vagóne mali pocit, že táto cesta je nekonečná a nikdy nebude mať kon ca. Keď dorazili do Chabarovska ostali tu stáť dva dni. Vonku zúrila snehová b úrka a mrazy boli čoraz silnejšie. Pán Tunák nemohol tušiť, že tento transport zo sibírského lágru smerujúci k poloostrovu Sachalin a neskôr na Kamčatku, že tu strávi posledné Vianoce na ruskom území. VIANOCE BEZ LÁSKY, BEZ TEPLÉHO SL OVA, KTORÉ BY DOKÁZALI ZAHRIAŤ PREMRZLÉ TELO A DUŠU.
Po dvoch dňoch stánia v Chabarovsku ich vojaci premiestnili na veľké nákladné autá a v každom ich bolo 50. Pod silnou asistenciou samopalníkov autá zamieril i smerom na východ. Najhoršie to mali väzni, ktorí boli vezení na prvých nákla dných autách. Bola silná snehová víchrica, ktorá šoférom znemožňovala výhľad. Sneh, mráz a nárazový vietor boli ešte silnejšie ako v sibírskej tajge. Cesta z Chabarovska do Komsomolska trvala tri dni. Po celú túto dobu museli ne ustále odhadzovať sneh a vyprosťovať zapadnuté nákladné autá. Po prvý raz pán Tunák zažil, že na tejto práci sa podielali aj vojaci, lebo snehové podmienky ich k tomu priamo nútili. Aj keď odložili svoje samopaly na korbu nákladného v ozu, nikoho z väzňov ani len nenapadlo, aby sa boli na vojakov vrhli a zlikvid ovali ich, hoci boli v jedenásťnásobnej presile. To znamená, že na 80 vojakov pripadalo asi 900 väzňov.
Túto extrémnu situáciu opisuje pán Tunák na str. 92-93: - Boli sme si vedomí, že akýkoľvek pokus o likvidáciu vojakov z našej strany, by bolo pre nás záhubou. Uvedomili sme si tiež, že bez vojakov by sme nedošli do cieľa našej cesty, hoci nás nečakalo nič iné, len ďalší láger. Aj keby sme sa zmocnili všetkých potravín, určite by sme sa o ne pobili a každ ý by si chcel pre seba urvať čo najviac. A keby sme sa tiež zmocnili samopalov , tak by sme sa boli navzájom postrieľali pri drancovaní a rabovaní potravín. Príchod do kasární (podnadpis)
Po veľkom vyčerpaní a nepredstaviteľnej námahe sa im podarilo dostať do objekt u kasární, ktoré boli niekoľko kilometrov za Chabarovskom. Umiestnili ich do v eľkej telocvične a klubovní. Hoci boli namačkaní jeden na druhom, bolo tam asp oň teplo a po dlhej dobe dostali trochu teplej polievky a 200 gramov chleba. Pozoroval, že vojaci ktorí ich mali dopraviť do nového lágru sa k nim začali c hovať úplne ináč, ako počas transportu. Možno to bolo aj tým, že v snehovej bú rke spoločnými silami vyprosťovali zasypané nákladné autá a odsúdení nemali vt edy snahu využiť svoju početnú prevahu na to, aby sa im vypomstili za všetky p režité príkoria. Možno aj vojaci pochopili, že pri extrémnych situáciach a kri tických chvíľach sú vlastne odkázaní jeden na druhého, to znamená, že aj na od súdených.
Na druhý deň ich znovu naložili do veľkých nákladných aut, ktoré ich mali dovi ezť do miesta určenia. Trasa bola veľmi namáhavá, padal sneh a mráz dosahoval až mínus 50 stupňov. Počas cesty opravovali viaceré poruchy a vyprosťovali aut á z veľkých závejov.
Smer Sachalin (podnadpis)
Transport cez zamrznutý Tatirský prieliv absolvovali na psích saniach, čo nebo la ovšem žiadna jednoduchá záležitosť. Bola to jedna z najhorších ciest akú pá n Tunák zažil. Sane sa im niekoľkokrát prevrátili a v tomto extrémnom počasí n achytali omrzliny nielen väzni, ale aj vojaci.
Mrazy na Sachaline boli omnoho silnešie ako v Archangelsku a Murmansku. Omrznu tých väzňov bolo niečo vyše stovky a mali nepredstaviteľné bolesti. Horšie to mali ovšem tí, ktorým omrznul nos a ostali do smrti znetvorení. V Uglogorsku t ýchto ľudí umiestnili do nemocnice, kde ostal aj pán Tunák s omrznutou bradou. Boli ovšem izolovaní od ostatných pacientov. Tu strávil jeden mesiac a štyri dni.
Potom ho asi s 50-timi ešte nedoliečenými naložili na sane ťahané koňmi a nasm erovali do mestečka Makarova, ktoré ležalo na východnej strane ostrova Sachali n. Bola to veľmi namáhavá cesta. Museli prejsť cez horský priesmyk, pri ceste do kopca kone nemohli sane utiahnúť a ešte nevyliečení odsúdenci museli zo san í zísť dolu a ísť pešo. Ich myšlienky sa sústredili len na jedno - ako prežiť všetky tie útrapy, biedu, hlad a zimu.
Keď konečne dorazili do mesta Makarov, boli nahnaní do haly, kde sa opravovali náhradné diely na lode. Na druhý deň ich vojaci vyviedli a po kontrole ich na ložili na veľkú rybársku loď do podpalubia. Ich posteľou tu bola železná podla ha a bolo cítiť nepredstaviteľný zápach od oleja a nafty.
Po dlhej dobe mohli sa medzi sebou rozprávať, lebo vojaci v podpalubí s nimi n ezostali. Bolo to taktiež prvý a posledný raz, že nemuseli sedieť na podlahe s roztiahnutými nohami. Medzi väzňami bolo niekoľko národností, preto medzi seb ou hovorili po rusky. Hovorili o všetkom možnom, o svojich príbuzných a známyc h, priateľoch, o svojich láskach, ktoré sa už asi dávno vydali a majú vlastné rodiny. Že na nich už dávno zabudli, LEBO ZA CELÚ DOBU NESMELI DOMOV NAPÍSAŤ A NI RIADOK.
Hovorili o tom, čo všetko za túto dobu prežili, spomienky sa miesili s otázkam i - čo s nimi bude, čo ich ešte čaká, či sa vôbec vrátia domov, ČI PREŽIJÚ. Ta ktiež nevedeli, kde ich vlastne vezú a vrúcne sa modlili k Hospodinovi a Matke Božej, aby im pomohli tieto útrapy prežiť.
Vojaci im dávali jedlo 2x denne a dostávali teplú polievku, čo považovali za v eľmi dôležité. Všetci mali spoločný pocit, že sa blížia k záveru svojej cesty. V tomto momente poznal pán Tunák veľmi závažnú vec, ktorá mu ani po 45-tich r okoch nevymizla z pamäti. ČÍM IM BOLO HORŠIE, ČÍM NA NICH DOLIEHALA NEPREDSTAV ITEĽNÁ TIESEŇ A STRACH, KLÁDLI SI OTÁZKY, ČO BUDE ZAJTRA, ČO BUDE ZA TÝŽDEŇ, Č I TOTO VŠETKO PREŽIJÚ. Znovu prosili Pána Boha o pomoc, aby ich uchránil od is tej smrti.
V podvečer loď dorazila do prístavného mestečka Oktiábrskyj. Vojaci ich nechal i cez noc v podpalubí a ich transport sa uskutočnil až v ranných hodinách. Stá le nevedeli kde ich odvedú, či sa ešte stretnú so svojimi bývalými spoluväzňam i. Pod dozorom 8. vojakov išli pešo vyše štyroch hodín, až došli pred nejaké o plotené stavenisko so strážnymi vežami. Pochopili, že sa nachádzajú pred ďalší m lágrom.
Láger bol celý z dreva a nebol moc starý. Nad hlavnou vstupnou bránou bol veľk ý červený nápis - DAZDRÁVSTVUJ BOLŠAJA OKTIABRSKAJA REVOLÚCIA a číslo lágru. Ď alej tu bolo veľké množstvo malých a veľkých červených zástav. Pánu Tunákovi n ešlo do hlavy, prečo sovietska vláda tak miluje červenú farbu. Pokračovanie v budúcom čísle
Spomienky Pavla Tunáka spracoval:
Vladimír PAVLÍK