--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: Prežil by Dušan Sĺobodník gulagové peklo Pavla Tuňáka ?
Zdroj: NN Ročník........: 0005/014 Str.: 003
Vyšlo: . . Datum události: . . Rok: 1995
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------
PREŽIL BY DUŠAN SLOBODNÍK GULAGOVÉ PEKLO PAVLA TUNÁKA?
9. časť
Čakanie s neustálym napätím (podnadpis)
Tento pocit blaženosti a neustáleho napätia opisuje pán Tunák vo svojich pamät iach na str. 125-128. Citujem:
- Tieto chvíle, v ktorých sme prežívali napätie a očakávanie si možno dokážete predstaviť. Ten, kto bol vo svojom živote dlhú dobu izolovaný od sveta, od ku ltúry, skrátka od všetkého ľudského čo mal rád a čo mu bolo blízke, práve to o dzrkadľovalo všetky tie pocity napätia.
Prešlo niečo vyše mesiaca, keď som bol znovu volaný k náčelníkovi lágru. Po ce ste ma trápili myšlienky, aké asi vyjadrenie príde z mojej vlasti. Či bude kla dné, alebo záporné. Srdco mi bilo tak prudko, ako málokedy predtým. Tak som sa ponáhľal, že ani vojak ktorý ma sprevádzal nestačil so mnou držať krok. Náčelník ma prijal úplne normálne, nekričal na mňa, nerozčuľoval sa, ale mi ho vorí: - "Nuž čo, Pavel Matušovič, my sa rozlúčime. TY PÔJDEŠ DOMOV!" A potom m i povedal, že i cez to všetko čo som prežil a vytrpel, MUSÍM BYŤ ŠŤASTNÝ ČLOVE K. Z domova vraj prišla odpoveď, že úrady súhlasia s mojim návratom. LEN MÔJ N EVLASTNÝ OTEC MAL NEJAKÉ VÝHRADY A NESÚHLASIL S MOJIM NÁVRATOM, ČO AJ PÍSOMNE POTVRDIL. Náčelník mi dotyčnú listinu aj ukázal. Keď videl môj zármutok, obrát il sa ku mne a hovoril mi asi v tom zmysle, že neni dôležité vyjadrenie môjho nevlastného otca, ALE VYJADRENIE ÚRADOV V MIESTE MÔJHO BYDLISKA. Ďalej mi hovoril, že moja cesta za rodinou sa uskutoční v dohľadnej dobe. "Si dobrý pracant a ja si takých ľudí vážim. Si tvrdý a húževnatý, v živote sa nes tratíš." Poznal som, že chovanie náčelníka tábora bolo úplne iné, hlavne k tým , ktorí sa mali vracať domov. Taktiež mi povedal, že náš transport sa začne us kutočňovať až vtedy, pokiaľ príde za nás náhrada.
Nie všetci mali to šťastie (podnadpis)
Ďalej pán Tunák vo svojich pamätiach pokračuje: - Okrem nás, ktorých sa vtedy podarilo trom Židom objaviť, bolo v tábore ešte okolo 200 ĽUDÍ ZO STREDNEJ EUR ÓPY. Mali tú smolu, že práve vtedy boli na smene a preto si dotyční Židia nemo hli zapísať ich mená.
Obracali sa na vedenia tábora s otázkami a námietkami, že aj oni chcú ísť domo v, že pochádzajú z tých istých štátov ako my a prečo nie sú na zozname. Bolo i m oznámené, že musia počkať, pokiaľ sovietska vláda vydá nejaké nariadenie na ďalší transport. Všetko vraj záleží na Moskve. Mená, ktoré si vtedy zapísali t raja členovia izraelskej kontrarozviedky, poslúžili potom viacerým svetovým or ganizáciam aby tlačili na Moskvu, ohľadom nášho prepustenia. Časové omedzenie, v akom boli títo naši traja záchrancovia, im nedovoľovalo sa v našom tábore zdržať viac ako trištvrte hodiny, lebo práve takúto dobu trval o zloženie potravín z nákladného auta. Tí miesto skladania podplatili troch ľu dí v našom tábore, aby to urobili za nich, a oni za túto krátku dobu spísali n aše mená a adresy. PRI ODCHODE NÁS POŽIADALI, ŽE AK SA IM PODARÍ ZARIADIŤ NAŠE OSLOBODENIE, A MY SA VRÁTIME DOMOV, ŽE MÁME POVEDAŤ VŠETKO O TÁBOROCH A ĽUĎOC H, KTORÍ V NICH PO NAŠOM ODCHODE ZOSTANÚ.
Čas, ktorý uplynul od našeho objavenia, až do doby keď sme mohli napísať domov , sa mi zdal nekonečne dlhý. Každý deň mi pripadal dlhý ako mesiac, mesiac zas ako rok. Stále som mal vsugerované, že všetky tieto veci okolo mňa sa nezakla dajú na pravde, že všetko je len nejakou pascou.
Hmatateľná viera (podnadpis)
Bol začiatok októbra a pán Tunák sa mal znova dostaviť k náčelníkovi Borisovi Stepanovičovi Gavrilovovi. Ten mu dal korešpondenčný lístok a povedal mu, že m á napísať domov, aby mu poslali oblek, košeľu a všetko čo k tomu patrí. Cítil veľkú radosť, nové znovuzrodenie. Keď všetko napísal, poďakoval náčelníkovi a chcel odísť.
Ten mu povedal, aby ešte počkal a pritom doplnil, že až 80 percent ľudí zo Slo venska malo byť vyvezených na Sibír v rámci tzv. osídľovania. Pán Tunák bol ta k šokovaný, že prakticky v prvom momente to ani nevnímal. Až keď sa do rozhovo ru zapojil zástupca náčelníka v hodnosti nadporučíka a opýtal sa pána Tunáka, či náhodou nevie, prečo to sovietska vláda chcela uskutočniť. Keď pán Tunák po vedal že o tomto nikdy nepočul, náčelník mu povedal, že miesto týchto odvlečen ých ľudí zo Slovenska mali na ich miesto prísť Ukrajinci, Bielorusi a ďalšie i ch národnosti.
Potom znovu prehovoril jeden z dôstojníkov, podľa ktorého všetky štáty v Európ e oslobodené Červenou armádou sú už ruskými kolóniami. Že taká je už doba a ni kto to už nezmení. Ako osloboditelia majú plné právo rozhodovať o existencii t ýchto štátov. Pán Tunák nemohol pochopiť, prečo náčelník a s ním prítomní dôst ojníci o tomto pred ním hovorili a mal z toho veľmi zmiešané pocity. Nebol sch opný si dať na toto všetko tú správnu odpoveď.
Tragédia (podnadpis)
Na poloostrove Kamčatka prežil pán Tunák aj dvadsiatedeviate narodeniny. Deväť krát ich prežil v gulagoch, bez radosti a šťastia, bez dárkov a pekného slova. Koncom októbra 1954 sa pri fáraní utrhlo lano na klietke a zabilo sa 29 väzňo v pracujúcich v bani. Ďalších 14 väzňov utrpelo veľmi ťažké zranenia a neskôr štyria v nemocnici zomreli.
Vyšetrovacia komisia zistila že lano sa utrhlo preto, lebo bolo veľmi staré a malo byť vymenené už pred dvoma rokmi. Taktiež strojník prekročil rýchlosť ako u sa púšťali fárajúci ľudia. Jeho výhovorkou bolo, že dostal signál, že v klie tkach nie sú ľudia, ale materiál. Tridsaťtri väzňov bolo zahrabaných do spoloč nej jamy asi 400 metrov od tábora.
Oprava utrhnutej klietky trvala päť dní. Vo vedení šachty a tábora panovala ve ľká nervozita. NO NIE Z 33 MŔTVYCH, ALE Z TOHO, ŽE HROZILO NESPLNENIE PLÁNU. V edenie tábora potrebovalo ich lacnú pracovnú silu, ktorá ich prišla na minimál ne náklady, ALE MALI Z NICH BOHATÝ ZISK. KEĎ NIEKTORÝ V+ZEŇ ZOMREL ALEBO UTRPE L SMRTEĽNÝ ÚRAZ, ZAHRABALI HO AKO NEJAKÉ ZVIERA. ČASTOKRÁT ANI NIE DO ZEME, AL E LEN DO SNEHU, KDE SA STÁVALI KORISŤOU PRE DRAVÉ ŠELMY.
Príchod nových väzňov (podnadpis)
Bolo asi týždeň po sviatku VOSR, keď do tábora priviezli asi 200 nových väzňov , s ktorými ovšem nebola šanca hovoriť, lebo boli dôkladne strážení. Na druhý deň pri raňajkách pán Tunák a niektorí ďalší väzni dostali dvojité porcie raňa jok. Zo začiatku to nechápali, no potom si spomenul na slová náčelníka, že až do tábora príde nový transport väzňov, uskutoční sa ich cesta do rodných krají n, kde žijú ich rodiny.
V jedálni už boli ďalší väzni určení na návrat domov. Po prvý raz za celú dobu väzenia dostali úplne nové teplé zimné oblečenie. Štrnásty november 1954 bol dňom ich odchodu z lágru a začala sa cesta k ich rodinám. Všetci mali slzy v o čiach a vôbec sa za ne nehanbili.
Cesta domov (podnadpis)
Nastúpili do troch nákladných aut a posadali si na podlahu. Niektorí z nich os tali radšej stáť, lebo si nechceli ušpiniť nové kožuchy, ktoré dostali na cest u domov. Vojaci, ktorí boli s nimi v aute mali samopaly, no nikomu sa nimi nev yhrážali, ani nekričali na nich a nenadávali.
V prístave Oktiaberskyj z nákladných aut vystúpili a veliteľ v hodnosti nadpor učíka ich odviedol do prístavnej budovy. V zasadacej miestnosti, kde boli stol y a stoličky, si posadali a náčelník transportu Nikolaj Fiodorovič Volkov sa i m predstavil a povedal im, že má za úlohu ich dopraviť do centrálneho štábu, o dkiaľ budú po vyznačenej trase pokračovať v ceste domov. Ďalej im povedal, že už nie sú považovaní za väzňov, ale že už sú volní a slobodní občania svojich štátov.
Dal im ale jasne na vedomie, že tieto štáty oni oslobodili a prakticky sú ich kolónie. Taktiež im pripomenul, že majú ešte pred sebou ťažkú cestu, pokiaľ sa dostanú na železnicu. Kto by mal záujem ostať na sovietskom území mal prisľúb ený byt, prácu a dokonca aj ženu podľa vlastného výberu. Ako im bolo povedané, na jedného muža pripadá u nich 5-6 žien. ANI JEDEN Z NICH VŠAK NA TÚTO PONUKU NEREAGOVAL, A VŠETCI JEDNOHLASNE POVEDALI, ŽE CHCÚ ISŤ DOMOV. Vonku zúrila snehová búrka a teplota sa pohybovala pod mínus 40 stupňov. V prí stavnej miestnosti čakali vyše pol dňa a potom im náčelník povedal, že v príst ave ešte neni loď, ktorá by ich previezla cez Ochotské more na druhú stranu Sa chalinu.
Po niekoľkých hodinách im ale bolo oznámené, aby si pobrali svoje veci a vydal i sa na cestu do prístavu, lebo medzitým už priplávala loď, ktorá ich mala pre praviť na miesto určenia. Veliteľ transportu ich upozornil, aby sa na lodi ned ávali do reči ani s námorníkmi, ani s ostatnými pasažiermi. Veľmi mu záležalo na tom, aby sa osádka a cestujúci na lodi nedozvedeli, že sú z gulagov. Na lodi Kutuzov ich rozdelili do troch kajut po dvadsiatich ľuďoch. Zo 62 ľudí , ktorí boli v tomto transporte, bolo 16 Poliakov, 24 Maďarov, traja Slováci, 12 Maďarov žijúcich na Slovensku a 7 Rumunov. Bola to taká menšia internacioná lna brigáda z piatich národností. Veľmi pekne tieto pocity pán Tunák zachytil v svojich pamätiach na str. 135, citujem: - MYŠLIENKA, ŽE IDEME KONEČNE DOMOV K SVOJIM RODINÁM A ZNÁMYM BOLA TAK SILNÁ A RADOSTNÁ, ŽE NÁS ZBAVOVALA VŠETKEJ ÚNAVY, HOCI SME JU CÍTILI V CELOM TELE.
Cesta loďou (podnadpis)
Loď sa vydala z prístavu Oktiaberskyj smerom k ostrovu Sachalin. Vojaci ich ne strážili, ale ich upozornili, aby v kajutach na nič nesiahali, lebo by mohli b yť súdení za krádež a nemuseli by sa vrátiť domov. Tiež im bolo povedané, že k eď dorazia na miesto určenia, budú sa musieť podrobiť osobnej prehliadke. Jedlo dostávali dvakrát denne. Konečne po mnohých rokoch poznali pocit, ako sa spí na normálnej posteli. Pred prvým spánkom pán Tunák poprosil svojich býval ých spoluväzňov, ABY SA POMODLILI A POĎAKOVALI HOSPODINOVI ZA VŠETKO, ČO UROBI L PRE ICH ZÁCHRANU. LEBO LEN CEZ JEHO POMOC, JAK DUŠEVNÚ, TAK AJ TELESNÚ, PREŽ ILI VŠETKY TIE ÚTRAPY A LEN VĎAKA TOMU OSTALI NA ŽIVE.
Na str. 136 svojich pamätí pán Tunák takto spomína na túto udalosť - "Musím po vedať, že nie všetci boli veriaci a nábožensky založení. SPOLOČNE SME SA MODLI LI A ĎAKOVALI HOSPODINOVI. BOL TO KRÁSNY A NEZABUDNUTEĽNÝ POCIT, NA KTORÝ ČLOV EK DO KONCA SVOJHO ŽIVOTA NEZABUDNE."
Pokračovanie v budúcom čísle
Spomienky Pavla Tunáka spracoval:
Vladimír PAVLÍK