--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: Keď politická spodina si hrá na elitu národa
Zdroj: NN Ročník........: 0005/050 Str.: 000
Vyšlo: . . Datum události: . . Rok: 1995
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------
KEĎ POLITICKÁ SPODINA SA HRÁ NA ELITU NÁRODA Spomienka na nedávnu minulosť (podnadpis)
Ako žiak štvrtej alebo piatej triedy som mal predstavu, že politici sú tí najč estnejší a najmúdrejší ľudia. Viem, že v tomto veku si to prakticky každý z ná s myslel. Nakoniec, veď nás k tomu viedli nielen rodičia, ale aj samotní učite lia.
Ako vojak základnej služby v období 1967-69 som zažil tzv. bratskú pomoc spoje neckých vojsk. Urobilo sa to pod rúškom tmy, keď prakticky väčšia časť armády patriaca pod Západný vojenský okruh bola na rôznych cvičeniach mimo svojich po sádok. V tomto čase si pamätám na čistky v armáde, keď dôstojníci, ktorí sa ne pokorili a nekajali, boli vyhadzovaní ako tzv. nepriatelia socializmu. Mám v ž ivej pamäti jedného veliteľa tankovej roty, ktorý v tom čase zaisťoval bezpečn osť kasární, pokiaľ väčšina pluku bola vtedy na cvičení. (Dnes už viem, že tie to tzv. cvičenia, ďaleko od svojich posádok, boli dopredu pripravené, aby okup ačné armády mali uľahčenú pozíciu - pozn. V.P.) Rozostavil okolo nich niekoľko tankov s ostrými nábojmi a ruskému veliteľovi, ktorý chcel so svojou kolónou vstúpiť do kasární jednoznačne povedal, že pokiaľ sa o to pokúsi, jeho vojaci budú strieľať, čiže, budú sa brániť. Za túto občiansku statočnosť bol nielen z armády vyhodený, ale aj zatvorený.
Nastalo obdobie, kde nová garnitúra normalizačných komunistických zločincov sa s obľubou oháňala robotníckou triedou a jej preliatou krvou. V mene tejto pre liatej krvi sa oni samotní pasovali za jej predvoj. Taktiež sa oháňali Leninom a ďalšími sovietskymi vzormi. Po návrate z vojny som zažil jeden z prvých kon fliktov. Kritizovaný súdruh zlodej moje obvinenie na neho zobral ako útok na K SČ, socializmus, Lenina, robotnícku triedu atď. Boli to ich nekonečné zbrane, ktoré voči mne používali až do roku 1989. Odporujúci jedinci prakticky nemali šance na úspech.
Prvý zlom a dokonca aj malé úspechy nastali až vtedy, keď som začal študovať t o, na čo sa tak radi odvolávali vtedajší súdruhovia. Priznám sa, nebolo to ale z mojej hlavy, ale tí, ktorí mi to poradili, vzhľadom k mojej povahe, asi ved eli, prečo mi tak poradili. Začínalo dochádzať k častým komickým situáciam. Na písal som napr. konkrétnu kritiku na rozkrádanie konkrétnych súdruhov, doplnen é o Leninove a Husákove citáty. A zrazu som zisťoval, že aj v normalizačnom ob dobí som si mohol dovoliť nazvať najvyšších straníckych potentátov ako nepriat eľov socializmu a robotníckej triedy. Spomínam si na jedno predvolanie na ŠtB, kde som povedal nejakú myšlienku, ktorá bola ohodnotená ako protisocialistick á, a zároveň mi bolo pohrozené vznesením obvinenia voči mojej osobe. Skutočný poprask ale nastal až vtedy, keď som dotyčným vyšetrovateľom oznámil, že ja som len citoval myšlienky súdruha Husáka na Kladne z roku 1972, a zakon troval som otázkou, akým právom znevažujú jeho myšlienky. Kým sa stačili spamä tať, pripomenul som im Leninov citát, že niet väčší nepriateľ pre robotnícku t riedu ako nepriateľ vo vlastných radoch, a obratom som to preniesol na dotyčný ch súdruhov z ŠtB. A nakoniec som ešte podotknul, že sa mi vlastne podarilo od haliť protisocialistické, protištátné a protirobotnícke centrum priamo v dotyč nej budove ŠtB. Vcelku dobre som sa potom zabavil na ich zdesení, že oni to ta k nemysleli.
Keďže som bol človek idúci rád do hĺbkových podrobností, a samozrejme usvedčiť súdruhov z ideologického klamstva, začal som sa napr. zaujímať o posledné dop isy na rozlúčku tých členov KSČ, ktoré písali svojim blízkym pár hodín pred po pravou zo strany fašistických vrahov. Viacerí z týchto ľudí si mohli zachrániť život. Stačilo podpísať spoluprácu gestapu. Neurobili to, hoci vedeli, že tým stratia vlastný život. Preto ani teraz nemôžem tvrdiť, že títo ľudia by boli prospechármi, ako viacerí ich nástupcovia po februári 1948, alebo po normaliza čných čistkách roku 1969.
Skutočnú zločineckú obludnosť komunistického systému som ale pochopil niekedy v rokoch 1978-79, keď som na predsedníctvo ÚV KSČ napísal doporučený dopis tým , ktorí s obľubou o sebe tvrdili, ŽE SÚ PREDVOJOM ROBOTNÍCKEJ TRIEDY NA ZÁKLAD E ICH PRELIATEJ KRVI. Položil som im niekoľko otvorených otázok, či napr. v me ne tejto preliatej krvi má komunistická nomenklatúra svoje vlastné obchody, ne mocnice, sanatória a ďalšie vymoženosti. Samozrejme, že na tieto otázky som ni kdy odpoveď nedostal.
Spomínam si na jedno obdobie z roku 1988, keď som bol v Prahe na jednej akcii poriadanej Chartou 77. Keďže vypočúvajúci ŠtB-ci ohodnotili tieto moje aktivit y ako protisocialistické, tak som sa rozhodol, že im dám možnosť, aby prejavil i svoj kladný vzťah k robotníckej triede a nekompromisný postoj k skutočným ne priateľom socializmu zo strany komunistickej nomenklatúry. Dostali konkrétne d okumenty a začal som povinných 30 dní čakať. Keďže sa nič nedialo, napísal som otvorený dopis predsedníctvu vtedajšieho Federálneho zhromaždenia ČSSR, kde s om im mimo iného položil otázku: V čom spočíva podstata ochrany socializmu a z áujmov robotníckej triedy zo strany ŠtB, a prečo táto zložka podporuje protiso cialistické živly z radov komunistickej nomenklatúry?
Čakal som ďalších povinných 30 dní, a keď odpoveď neprišla, napísal som ešte r az. Keďže som sa znovu odpovede nedočkal, napísal som na Obvodný úrad Praha 1, že dňa toho a toho budem stáť pred budovou Federálneho zhromaždenia s dvoma t ransparentmi, ktorých text obviňoval ŠtB ako nepriateľov socializmu. Odtiaľ mi už promtne odpísali, že sa tým dopúšťam trestného činu, alebo priestupku. Vte dy som robil v Bratislave u Priemstavu a býval som v hotelovej ubytovni v Brat islave-Dúbravke. Po tomto som bol som vcelku dobre strážený, a doteraz neviem posúdiť, či ma strážili tak, aby som na to prišiel vedome, alebo nevedome. Sta čil som ale zaregistrovať jednu závažnú zmenu. Už som zo strany ŠtB nebol nazý vaný ako nepriateľ socializmu, alebo inými podobnými výrazmi.
V tomto období sa mi niekoľkokrát stalo, že som bol považovaný za provokatéra ŠtB. Napríklad v roku 1987 na sviečkovej manifestácii v Bratislave, kde som ot vorene príslušníkom ŠtB povedal, že nie zhromaždení kresťania, ale oni samotní sú nepriateľmi socializmu. Ktovie, či moje argumenty, alebo aktivity v prospe ch Charty 77, alebo moja robotnícka profesia im bránili v tom, že túto moju či nnosť akoby nebrali do úvahy. Občasnú nedôveru zo strany vtedajších tzv. proti socialistických živlov vyvolávali aj moje otvorené kontraverzie s príslušnikmi ŠtB v Prahe na vtedy nepovolených zhromaždeniach.
V tomto období som taktiež zaregistroval ďalšiu zmenu zo strany ŠtB. Ukazovali mi niektoré dokumenty na Václava Havla, hlavne jeho žoldy zo zahraničia. Tvrd ili mi, že on a jemu podobní zneužívajú radových chartistov - robotníkov, ktor í podpísali Chartu 77, pre svoje neukojené ciele. Tých argumentov ale bolo omn oho viac. Neveril som z toho ani slovo, považoval som to za klamstvá a dezinfo rmácie. Po novembri 1989 som z hrôzou a bolesťou prichádzal na to, ŽE MA NEKLA MALI. ÁNO, VÁCLAV HAVEL BOL A JE BEZCHARAKTERNÝ AMORÁLNY ČLOVEK. TAK AKO NOMEN KLATÚRNI KOMUNISTICKÍ ZLOČINCI POHŔDALI RADOVÝMI OBČANMI, TAK NIMI POHŔDAL A P OHŔDA AJ VÁCLAV HAVEL. Nikdy nezabudnem na zhromaždenia v Prahe, hlavne roku 1 989, na brutálne mlátenie a kopanie tzv. protisocialistických živlov do ľadvín , do rozkroku, do hlavy, vláčenie po dlažbe, keď ľudí držali za nohy, alebo za vlasy. Vtedy bolo meno Václava Havla symbolom na prekonanie strachu, bolesti a represií. Kto mohol vtedy vedieť, akú má pravú tvár tento komunisticko-ešteb ácky produkt a bezcharakterný amorálny človek?
Ponovembrové vytriezvenie (podnadpis)
Dnes, šesť rokov po novembri 1989 som vlastne do posledného puntíka pochopil v šetku tú amorálnosť a zvrhlosť Václava Havla, pre ktorého komunisticko-eštebác ki zločinci mali a majú väčšiu hodnotu, ako ich obete. Každý západný politik a intelektuál, ktorý ho nazval ľudomilom, humanistom, hľadačom pravdy a podobne , všetci tí, ktorí mu udeľovali rôzne vyznamenania, ktorých možno nazbieral vi ac ako Brežnev s Husákom dohromady, by mali povinne absolvovať nielen psychiat rické vyšetrenia, ale si aj preštudovať definície ľudskosti a humanity. Tak ako nomenklatúrni komunistickí zločinci sa s obľubou skrývali za robotníck u triedu, Václav Havel sa s obľubou zaštíťoval a zaštíťuje demokraciou, humani zmom, občianskými a ľudskými právami, A SAMOZREJME, PROFESOROM PATOČKOM. ŽIAĽ, ANI AKO OBČAN, ANI AKO PREZIDENT, NEDOKÁZAL SA NIELEN POSTARAŤ, ALE ANI ZABOJ OVAŤ O TO, ABY BOLI ODHALENÍ A POTRESTANÍ TÍ, KTORÍ PROFESORA PATOČKU NA VÝSLU CHU DUŠEVNE UTÝRALI K SMRTI. To museli urobiť Necenzurované noviny, ktoré sú p odľa neho stokou lží a klamstva. Jeho bezcharakternosť a amorálnosť je aj v to m, že keď za bývalého režimu v mene POVINNÉHO ZVIDITEĽŇOVANIA JEHO MENA ZO STR ANY ZÁPADU KRITIZOVAL GUSTÁVA HUSÁKA, PO NOVEMBRI 1989 SA STAL PREBERATEĽOM VI ACERÝCH JEHO METÓD. Dovolím si tvrdiť, že tento tzv. ľudomil a humanista by bo l schopný dať armáde príkaz, aby potlačila to, čo by ohrozovalo nielen jeho ka riéru, ale aj jemu podobných.
Pre vtedajšiu prednovembrovú moc nebol problém Chartu 77 zlikvidovať behom 24 hodín. Oni ale podobných havlovcov potrebovali. Cez túto nomenklatúrnu chartis tickú elitu mali vtedajší mocní pod kontrolou aj takých odporcov režimu, ktorí vlastne naleteli tomuto umelo vyrábanému imidžu, a svojim podpisom sa pridali k Charte 77.
Len tak mimochodom, keď v roku 1990-91 som viedol už otvorený boj s Vladimírom Mečiarom, celé vedenie bývalých hovorcov Charty 77 SA POSTAVILO NA JEHO STRAN U. S VÝNIMKOU PANI ALENY HROMÁDKOVEJ. VTEDY BOL MEČIAR PRE NICH SLUŠNÝ POLITIK , KTORÝ JE ZA UDRŽANIE FEDERÁCIE!!!
Záverom by som rád pripomenul, že v tomto storočí neexistuje taký štát, kde by zmena spoločenského systému sa robila na náhodu, alebo bez vedomia tajných sl užieb. Cynizmus Václava Havla a jemu podobných o tzv. nežnej revolúcii mi prip omína notorického pivára, ktorý si tento nápoj občas riedi okenou. Možno už sá m týmto bludom uveril. A pokiaľ by to skutočne tak bolo, tak potom má s Vladim írom Mečiarom spoločnú politickú diagnózu.
Vladimír PAVLÍK